Otravoval mi život dlhé roky. Keď sa mi najlepšie spalo, ozval sa a kruto ma prebral do nového dňa. Deň začal hneď od rána mrzuto, ako inak mal potom pokračovať? Stačilo. Česť jeho pamiatke! Nech mu je zem ľahká. Odteraz sa budem budiť sám a prirodzene. Žiadne odporné melódie, ktoré vybral nejaký škodoradostný čínsky inžinier. Vraciam sa k spevu vtákov a mienim sa budiť sám a prirodzene. Telo si samé povie, koľko potrebuje spať a kedy je čas na vstávanie.
Nič mi nemôže utiecť, už odzvonilo nezmyselnému vstávaniu za tmy, aby som stihol autobus do nezmyselnej práce, za ktorú som dostal nezmyselnú výplatu – vzhľadom k strávenému času v nej. Nič mi neutečie, deň je dlhý, čokoľvek sa dá prežiť, zažiť, vybaviť aj uprostred dňa. Nič a nikto mi neutečie…
Odteraz začne deň prirodzene a s ľahkosťou a takto bude potom pokračovať po celý deň. Počkať! Veď ešte stále bývam v paneláku! Zdá sa, že to nebude práve spev vtákov, ktorý ma bude prebúdzať do krásneho rána. Bude to skôr sused o poschodie vyššie, ktorý sa ešte nezbavil zlozvyku vstávať za tmy. Možno to skúšal a vzdal to. Teraz bude o to hlučnejší, škodoradosť je najväčšia radosť. Hlavne na Slovensku. Malo by sa to povinne zakomponovať do hymny, vystihuje to našu krajinu viac, ako nejaké blýskanie sa nad Tatrami.
Nech je ako chce, zabil som svojho najväčšieho nepriateľa a neľutujem to. Dám na telo a nechám ho, nech sa vyspí, koľko samé potrebuje. Vďačím mu za veľa, že mi tak verne slúži a nosí môj mozog hore-dole po svete a okrem jedla, vody, tepelnej pohody, spánku a pohybu nič nechce. Slúži verne napriek tomu, že ešte aj teraz na neho neberiem často ohľady a ničím ho tým svinstvom, čo sa predáva pod názvom „potraviny“.
Ďalší budík si už neprosím, keby som nejaký nutne používal, tak ho nájdem kdesi v mojom lacnom mobile, ktorý akosi tiež prestávam pomaly používať… Zmena je život.