Obchod: stojím v rade pred pokladňou. Za mnou stojí babička s vnukom. Bežná babička, nič zvláštne. Teda nič zvláštne do doby, keď sa neozvala šialene hlasná melódia. Píšem melódia, no myslím si, že to, čo sa ozvalo na celý obchod, by bolo urážkou slova melódia. Je to prichádzajúce zvonenie a ja práve uvažujem, aký blázon si mohol nastaviť takú hnusnú „melódiu“ a tak hlasno. Obzerám sa, no nikto v okolí nevyzerá, že si ide vybrať mobil a zodvihnúť hovor. Prešlo hádam 15 sekúnd a nič. Odrazu sa babička búcha rukou o čelo a dochádza jej, že ten hluk spôsobuje jej mobil a že sa jej snaží niekto dovolať. Napráva si jedným prstom v uchu načúvací prístroj, druhou rukou siaha do kabelky a vyberá nejaký veľký smartphone od Samsungu.

Hluk sa znásobil, keďže doteraz ho čiastočne tlmila zatvorená kabelka. Vypleštím oči na babičku a sledujem, čo robí. Ťuká na dolné dotykové ovládacie tlačidlá. Niekoľkokrát. Neúspešne. Smartphone ďalej reve ako pominutý. Babička zmenila taktiku a začína ťukať vyššie – na sklo displeja. Raz tu, potom tam, raz vpravo, raz vľavo, raz hore, raz dole… Keď pichla do displeja asi dvadsať krát a smartphone neutíchal, zrejme pochopila, že bez nasadených okuliarov to nepôjde. Siaha do kabelky v snahe nájsť svoje okuliare. Márna snaha, bez okuliarov asi len tak ľahko nenájde v kabelke svoje okuliare na čítanie…

Na moju úľavu (aj všetkých okolostojacich) to volajúci vzdal, mysliac si, že babička zrejme pozerá nejakú nekonečnú tureckú telenovelu a mobil preto nepočuje. Potešená, že sa situácia vyriešila sama (lebo čas vždy všetko sám vyrieši), zahodila smartphone späť do svojej kabelky. Medzitým som zaplatil za nákup hotovosťou a pri odchode z obchodu som rozmýšľal, či babička platila platobnou kartou alebo hotovosťou. Lebo ak kartou, viem si živo predstaviť, ako hľadá PIN kód po rôznych papierikoch v peňaženke a keď ho nenájde, niekomu zatelefonuje svojim smartphone, aby jej ho pripomenul. Ešte že som v rade stál pred ňou a nie za ňou…