Stala sa mi taká vec: som šťastný. Už dlhodobo, ani neviem, kedy a ako to začalo. Najhoršie je, že som šťastný bez príčiny. Ani za toho frasa nemôžem nájsť príčinu, ktorá to spôsobila. Pýtam sa preto: som chorý? Mám vyhľadať lekársku pomoc? A ak áno, mám navštíviť praktického lekára alebo priamo nejakého odborníka? Alebo nebodaj priamo pohotovosť??
Keď tak kráčam ulicami, vidím samých zamračených ľudí. Niekam sa ponáhľajú a majú často vražedný pohľad. Keď sa na niektorých jemne pousmejem, čítam im z tváre, čo si myslia. Niektorí sa v duchu pýtajú, čo som si šňupol, niektorí mi pozerajú po rukách (asi či ich nemám teraz v nohaviciach) a iní mi v duchu zverujú adresu nejakého odborníka na psychiku, ktorý by ma dal opäť do poriadku.
Čo sa stalo, že väščina ľudí berie život ako ťažký a úmorný boj? Kde sa vytratila ich dobrá nálada, radosť zo života a šťastie? To musím odcestovať do Bhutánu, aby sa na mňa okoloidúci čudne nepozerali a nepovažovali ma za blázna? Bhután totiž patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta – no paradoxne má v štatistikách vždy najšťastnejšie obyvateľstvo, a to už celé roky. Máme čo jesť, máme kde spať, máme si čo obliecť, máme mier… Ako keby sme si neuvedomovali, že to nie je vo svete až taká samozrejmosť.
Ak ma nabudúce stretnete, pousmejte sa aj vy a nerozmýšľajte nad adresou psychológa, ku ktorému ma poslať. Radosť zo života a šťastie bez príčiny by malo byť aj na Slovensku legálne a verejnosťou akceptované, nie brané ako priestupok občianského spolunažívania…