Nikdy nehovor nikdy… Prešlo niekoľko týždňov a ja som sa vrátil pod novým nickom na najväčší chatovací portál. Nudil som sa, tak som si mal v pláne len trošku popísať s niekým, kto ovláda ako tak gramatiku a bude nežného pohlavia. Hneď v ten deň mi napísala ona. Bola mladšia ako mi bolo milé, no mala presne rovnaké koníčky ako ja a komunikácia s ňou neviazla ani po hodinách písania. Bývala o niekoľko okresov ďalej a tak som nad stretnutím spočiatku ani neuvažoval. Keď sa ale ani po pár dňoch nevytrácalo čaro písomnej komunikácie cez chat, navrhol som jej stretnutie na neutrálnej pôde, niekde na polceste. Neváhala a súhlasila. Mal som len fotku jej tváre, no bola milá a tak si vravím, že nie je čo stratiť, maximálne strávim zaujímavý deň v dobrej spoločnosti rovnakého razenia. Vybral som sa teda vlakom do mesta, ktoré bolo na polceste…

Cestou mi prišla správa, že už je v staničnej budove, tak som jej narýchlo napísal, čo mám oblečené, aby ma spoznala. Vystupujem z vlaku a vchádzam do haly. Bolo tam asi desať dievčat, no žiadna mi tvárou nepripomínala tú s fotografie. Postavil som sa do stredu haly a v nádeji čakám, čo sa bude diať. Ak by to bola hociktorá z týchto dievčat, ktoré tu sú, som plne spokojný, ani jedna nebola na zahodenie. Nezdá sa však, aby niektorá z nich o mňa javila záujem, tvária sa dosť nevšímavo. Tak kde si? Ktorá z tých desiatich to bude?

S rachotom sa zatvorili rozhegané dvere staničného wc. Obzrel som sa za hlukom a vidím vychádzať nejakú mladučkú žiačku (hádam ešte zo základnej školy). Keďže nevyhovuje vekom a ani šírkou svojej postavy, obzerám si tých desať slečien, ktoré sa ďalej tvária, že ich nezaujímam. Písala mi vtedy, že je vegetariánka už tri roky, tak si pozerám jednotlivé postavičky, postavičku po postavičke, ktorá to asi bude. Hrá sa so mnou alebo ma skúša, či ju objavím sám a prihovorím sa jej? Možno čaká, že ju podľa tváre rozpoznám sám. Spoza mňa vybehla malá guľka. Hej, presne tá, čo trieska dvermi od wécka. Ahojky! Podáva mi ruku. Váham, nerád by som mal problém so zákonom a obťažovaním mladistvej. Nakoniec však podávam ruku a predstavujem sa. Zaskočený tým, aká je mladá a nesúladom jej tváre s tvárou fotky, mi všetko vysvetľuje. Vraj fotka je jej sestry, ktorá chodí na výšku. Ona je pekná, štíhla a múdra. Na otázku, prečo mi sakra posiela fotku jej sestry mi odpovedá, že svoju mi neposlala, lebo by som vôbec neprišiel. No to mi ver moja, že by som sa tu netrmácal vlakom, keby som vedel, že si malá guľka zo základnej školy! Vraj bude sranda, rada sa spoznáva s novými ľuďmi. Veď aj ja, ale nemôže to byť raz normálna, sympatická, štíhla mladá žena, ktorej nevyhasla mozgová aktivita a je ešte aspoň rozpoznateľná na cétéčku???

Strávil som s ňou v meste asi hodinu, keďže som aj tak nemal skôr žiadny vlak. V kaviarni som si objednal pomarančový džús a ona červené víno. Zazrel som zrejme na ňu dosť škaredo, pretože zmenila objednávku nakoniec na džús. Ešte to mi chýba, opiť školáčku. Po pár vetách o tom, že by toto už nemala nikomu robiť aspoň z princípu, jej zvoní mobil. Zháňa ju jej tatko, že kde sa toľko túla po škole. Už si začínam živo predstavovať, ako tu nabehne červený v tvári a jednou ranou ma zloží pod stôl. Ešte si bude myslieť, že obťažujem školáčky. Nie som úchyl, už vysokoškoláčka by bola pre mňa dosť mladá, ale toto… Dopijeme a odprevádzam ju na autobus, platím jej za lístok domov. Dievča si urobilo po škole zaujímavý výlet a spoznalo niekoho, kto ju spoznať netúžil…

Myslel som si, že týmto to všetko skončilo a že to pokladá za uzavretú vec. Že to berie ako recesiu a ja ako nevydarený žart z jej strany. Žiaľ, mýlil som sa, donekonečna mi písala správy na mobil, prezváňala ma, pretože ma vraj neskutočne miluje. Viac ako svoj život. To už začínam mať obavy. Pomohlo až niekoľko ráznych vysvetlení a nakoniec úplná zmena telefónneho čísla na tajné, zrušenie profilu na chatovacom portáli a tým aj e-mailu… To sa naozaj nenájde jedna normálna mladá žena, ktorá by stála za to dlhé písanie a čumenie do monitora? To tam chodia naozaj iba tie, ktoré nikto v realite nepozve na rande? Je to naozaj ako v tom lacnom vtipe, v ktorom prišla domov malá a tučná šeredka a chváli sa mame, že dnes sa jej konečne prvý krát v živote prihovoril chlapec? A čo povedal? – pýta sa mama. Nezavadzaj, blbaňa!

Sľubujem si, že tieto skutočnosti už nadobro stačili na to, aby som už NIKDY neskúšal zoznámenie cez ineternet. Koľko mi to vydžalo, si budete môcť prečítať v ďalšom pokračovaní :)